To je skôr politická otázka. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča znížiť dostupnosť alkoholu a zvýšiť jeho cenu a dane zaň. Tieto opatrenia by podľa mňa pomohli obmedziť spotrebu.
Ako veľmi ovplyvňuje alkoholizmus Slovákov to, že vyrastáme v prostredí, ktoré opitosť pokladá za niečo normálne?
Ľudia, ktorí alkohol neužívajú, sú často pod tlakom okolia a musia sa obhajovať. Tak by to nemalo byť. Abstinencia je rovnako legitímna osobná voľba ako pitie.
Veľa ľudí zažilo alkoholizmus v rodinách. Prečo nedokážu preťať tento kruh a stať sa bariérou, od ktorej sa začne éra abstinencie a tú budú ich deti považovať za normálnu?
Opäť ide o osobné rozhodnutie, no dôležitá je schopnosť odolávať tlaku okolia napríklad v rovesníckej alebo pracovnej skupine. Na individuálnej úrovni ľudia často siahajú po alkohole ako po spôsobe odreagovania, zlepšenia nálady či spánku. Ak chce byť niekto triezvy, musí hľadať iné riešenia týchto potrieb. Dôležité je aj to, či človek v rodine videl zdravé spôsoby zvládania problémov.
Čiže ak chceme, aby sa alkohol v našej rodine prestal dediť ako tichá norma, musíme ho prestať brať ako formu úniku po ťažkom dni alebo ako nejakú odmenu.
Nie je to len po ťažkom dni, ale aj pri oslavách alebo v hocijaký bežný deň. Ak má dôjsť k zmene, o ktorej hovoríte, tak si musia v rodine povedať, ako chcú spoločne tráviť čas. Pri stretnutiach by malo ísť najmä o rozhovor a delenie sa so zážitkami, konzumácia alkoholu nemusí byť súčasťou.
Načrtli ste syndróm presviedčania a nanucovania alkoholu, ktorým Slováci trpia. Niekedy to zažívame aj v pracovných kolektívoch, kde dostanete nálepku čudáka, ktorého potom už nepozývajú ani na spoločné aktivity, pri ktorých sa nepije. Ako sa s tým vyrovnať?
Každý by si mal ujasniť, čo od daného spoločenstva očakáva. Ak sa nestotožní s jeho normami, je niekedy potrebné hľadať iné prostredie.
Je podľa vás v poriadku zmeniť prácu len preto, že pracovná kultúra sa točí okolo alkoholu?
Áno, naši pacienti často zvažujú zmenu práce aj bydliska. Ak konzumácia alkoholu v prostredí jednotlivca výrazne zhoršuje jeho kvalitu života, je namieste o tom vážne uvažovať. Dôležité je, aby si abstinent nemusel vymýšľať dôvody. Stačí, keď raz povie, že alkohol užiť nechce, a okolie by to malo rešpektovať. Ide o osobné rozhodnutie, ktoré si zaslúži toleranciu.
Alkohol je všade – v reklame, televízii, kultúre. Pomohlo by, keby sme namiesto toho ukazovali jeho dôsledky, napríklad obrazy ľudí, ktorí nezvládajú bežné fungovanie?
Nie som si istý, či by to splnilo účel, ale je to na zváženie. Dôležité je nehovoriť o alkohole oslavne a nebrať opitosť ako spoločenskú normu.
Zaznamenali sme pozitívny vývoj v klesajúcom počte hospitalizácií aj vyšetrení v psychiatrických ambulanciách súvisiacich s alkoholom. Ako tieto štatistiky čítate?
Veľmi opatrne. Pri ústavnej starostlivosti hrá veľkú rolu kapacita lôžok – otázkou je, či sa nezatvorili oddelenia alebo nevznikli bariéry, pre ktoré sa ľudia nemohli liečiť. Zatiaľ nejde o výrazný pokles. Ak by však trend pretrvával napríklad desať rokov, išlo by o zásadné zníženie. Na zmeny v počte vyšetrení v ambulantnej starostlivosti nemám jednoznačné vysvetlenie. Počet tých, ktorí by potrebovali pomoc, je niekoľkonásobne vyšší v porovnaní s počtom už vyšetrených. Na tieto zmeny sa preto pozerám skôr tak, že prečo sa títo jednotlivci neprídu liečiť.
Akí pacienti sa u vás liečia? Prichádzajú dobrovoľne alebo sú tam z donútenia súdu či blízkych?
Drvivá väčšina pacientov prichádza dobrovoľne. Súdom nariadených liečení je asi tritisíc ročne, ale je to len malá časť všetkých pacientov. Za príchodom na ambulanciu po prvýkrát býva niekedy aj nejaký tlak zo strany okolia. No pacient sa rozhoduje o liečbe sám.
Akí sú to ľudia, aké majú životy, čo ich spája?
Nedá sa zovšeobecňovať. Sú rôzneho veku, pohlavia aj rozličných profesií. Spája ich to, že v určitom období začali alkohol konzumovať pravidelne a neskôr stratili kontrolu. Mozog sa postupne vplyvom alkoholu mení, jedna dávka už nestačí, preto človek dávky zvyšuje. Strata kontroly vedie k opakovanému užívaniu a postupnému nárastu komplikácií. Zhoršuje sa spánok, nálada, objavuje sa podráždenosť, poruchy pamäti či epileptické záchvaty. To všetko sa deje, aj keď si človek ešte nemusí uvedomovať, že to súvisí s konzumáciou alkoholu.
Dá s teda povedať, že ide o začarovaný kruh.
V prípade závislosti áno. Konzum alkoholu má na začiatku priniesť úľavu od napätia alebo relaxáciu. Po zmenách v mozgu je potrebné na dosiahnutie rovnakého účinku užiť vyššiu dávku, ktorá spôsobuje väčšie negatívne dosahy – aj na emotivitu. Výsledkom je depresívna nálada, ktorá vedie k ďalšiemu konzumu. A, samozrejme, abstinenčné príznaky, ktoré sú nepríjemné a bývajú dôvodom na pokračovanie užívania alkoholu. Preto je dôležité vedieť sa zabávať alebo riešiť problémy a psychickú nepohodu bezpečným spôsobom.
Čo o vzťahu človeka k alkoholu prezradí viac: ak február bez alkoholu nechce ani vyskúšať alebo ak zlyhá?
Takto som nad tým nikdy neuvažoval. Kampaň je ponukou pre bežnú populáciu vyskúšať si mesiac bez alkoholu. Mohol by to byť aj mesiac bez kávy či sladkostí, keďže všetko toto patrí do nášho jedálnička. Ak sa človek do toho pustí a potom ho niekto alebo niečo presvedčí, aby si vypil, svedčí to o tom, že alkohol má v jeho živote dôležité miesto a táto osoba je ovplyvniteľná.
Tridsať dní však nikoho závislého nevylieči. V čom je teda zmysel Suchého februára?
Kampaň nie je určená pre ľudí so závislosťou – tam je potrebná dlhodobá liečba. Ide o krátkodobú abstinenciu pre bežnú populáciu, ktorá prináša benefity ako lepší spánok, viac energie a lepšiu koncentráciu.
Čo ak človek vydrží ten mesiac, ale potom si hneď musí dať? Alebo ak sa dokonca povzbudzuje, že už len dva týždne vydržím a môžem si vypiť? Má taký človek bezpečný vzťah k alkoholu?
Každý človek má vlastné dôvody, prečo sa do kampane zapojí. Ak niekto vydrží mesiac a 1. marca to oslávi, nevyvodzujem z toho vážnejšie dôsledky. Vážnejšie to začína byť, ak človek stráca kontrolu a pije aj vtedy, keď si zaumienil, že nebude.
Ak si človek sadne za volant s myšlienkou, že „veď to už asi vyprchalo“, je to problém?
Je to obrovský problém, ktorý mnoho ľudí podceňuje. A to ani nemusí ísť o človeka so závislosťou.
Ako by ste odradili človeka od pitia ako psychiater?
Najhoršie, čo sa môže stať dotyčnému človeku, je smrť. Ročne nám umrie niekoľko pacientov na intoxikáciu a pokračujúci konzum pri závislosti. Ďalšie závažné komplikácie sú epilepsia, úrazy, rakovinové ochorenia, psychické problémy, ako napríklad strata pamäti, depresia, psychózy. Alkohol spôsobuje ďalších dvesto rôznych ochorení.
Za kľúčové považujem viesť aktívny a zaujímavý životný štýl, ktorý prirodzene znižuje potrebu pravidelného a nadmerného pitia. Život by mal človeka baviť, práca napĺňať, mal by mať záujmy a niečo, na čo sa teší. Problémy je potrebné riešiť – nie pred nimi unikať a tlmiť napätie alkoholom.
