Volajú ma alkoholik/čka, narkoman/ka, gambler/ka…ako na to reagovať?
Jedným slovom povedané „nálepka“. Počas liečby sú naši pacienti, ktorí zápasia so závislosťou a formujú si návyky svojho správania, často označovaní rôznymi nálepkami. Tieto slová sa v spoločnosti používajú veľmi ľahko a často bez uváženia, pretože pre človeka, ktorého sa týkajú, sú bolestivé, stigmatizujúce a zároveň brániace v procese liečby.
Kto som? Ja som…
Jednou zo základných potrieb človeka je niekam patriť. Už pubertálny vek je charakterizovaný tvorbou identity, resp. “mena“, ktoré popisuje jednotlivcove hodnoty, potreby a môže predpokladať jeho budúce konanie. Avšak nie vždy získame nálepku, ktorú by sme si priali. Na jednej strane nám nálepka veľa napovie, na druhej bráni v zmene prístupu. Samotná liečba závislosti môže nastať, keď si jednotlivec uvedomí a prizná s čím má problém. Hoci sa to nezdá, veta „Som alkoholik, narkoman, gambler“ , stojí veľa síl.
Nie raz sa mi stalo, že takéto uvedomenie prišlo až v závere liečby, sprevádzané slzami a otázkou „A čo s tým teraz… už to bude naveky?“. V prvom štádiu to závislá osoba často vníma ako zlyhanie, hanbu, či stigmu na celý zvyšok života. Vzápätí môže nastať sebaprijatie, v rámci ktorého to osoba otočí z myšlienky na problém, ktorý má pevnejšie v rukách a môže začať liečba.
“Je to hanba čo Vám poviem”, v čom je to zraniteľné?
Časté reakcie zo spoločnosti obsahujú nepochopenie a držia sa prístupu raz alkoholik/narkoman/gambler navždy alkoholik/narkoman/gambler. To nepochopenie spočíva v dlhoročnej nedôvere na základe predošlých skúseností. Závislý jednotlivec sa môže snažiť o zmenu, no tento prístup môže mať silný efekt demotivácie, ktorá túto predpoveď aj potvrdí.
Keď na skupinách hráme roleplay nálepkovania, je pre pacientov náročné odísť zo situácie, resp. ukončiť tieto rozhovory. Opisujú pocity viny, že musia odpovedať na všetky nepríjemné ponižujúce otázky, čo ich zároveň dostáva do emočnej tiesne, hoci je to hrané. Na druhú stranu je po tréningu vidieť zmenu, kedy sú osoby ochotné povedať nie, ukončiť rozhovor bez pocitu viny a zhodnotiť malé percento zvýšenia sebavedomia. Hoci sa to zdá byť jednoduché, verte že to tak nie je.
Ako bezpečne reagovať?
Bezpečie je v tom, že vieme ako na danú situáciu zareagovať. Reakcia môže byť rôzna, môže sa líšiť náladou, motiváciou a osobnosťou. Týchto pár krokov môže pomôcť pri podchytení danej situácie:
- Uvedomiť si rozdiel medzi správaním a identitou. Závislosť je zdravotný a psychologický problém, nie identita človeka.
- Rozlíšiť, kto ma tak nazýva a aký to má význam. Porozumenie kontextu môže pomôcť reakcii na danú nálepku. Je rozdiel či to hovorí odborník v terapeutickom kontexte; rodinný príslušník v bezmocnosti alebo človek v hneve či konflikte s cieľom urážky.
- Hranice, hranice a znova mať hranice. Mať hranice neznamená byť egoistický, mať hranice je dôležitá súčasť vlastnej dôstojnosti. To že človek nechce počúvať nálepku neznamená, že ho to vnútri nebolí.
- Pozor na hlboké zvnútornenie nálepky. Ak sa človek začne príliš definovať vlastnou nálepkou ľahko padá k pocitu beznádeje a presvedčeniu, že to inak nebude. Nezabúdať aj na iný obraz identity – rodič, partner, priateľ, zamestnanec…
- Nebáť sa z konverzácie odísť. Nie ste povinní každému vysvetľovať čím sa v živote boríte.
- Nebáť sa vyhľadať podporu. Na liečbe podnecujeme k doliečovaniu, pretože podpora komunity ľudí s rovnakým príbehom napraví pocit “nálepkovaného outsidera“.
- Vy ste si strojcami abstinencie… viete čo ju posilňuje a čo oberá o silu. Stále ste ľuďmi, ktorí majú sny a strach. Vy sa rozhodnite či Vás toto oslovenie zraní alebo posilní.
Autor: Mgr. Anabela Pňakovič, psychológ, OLÚP, 2026